Kultúra

Dobrovoľný ochotnícky krúžok pod vedením učiteľa v škole v Libichave sa založil v obci v roku 1940 ochotnícky krúžok, počas zimných období tu žiaci predvádzali naštudované hry, ktoré potom ako premiéry predvádzali aj v okolitých obciach. V roku 1946 bolo dokonca svojpomocne zhotovené javisko. Kulisy a oponu  výtvarne spracoval  potulný umelec Schubert, ktorý sa na istý čas v obci usadil. Úspešnými režisérmi sa stali miestni učitelia Mária Molnárová a Ján Kmeť. Divadelná tradícia sa uchovala v Libichave až do zániku jednotriedky.  Na predstaveniach sa okrem žiakov podieľali aj obyvatelia obce, dokonca aj skupinka starších gazdov.

 

Knižnica v obci funguje knižnica v dome mládeže, otvorená každý piatok od 17:00 – 18: 00. V knižnici sa nachádza 1500 zväzkov bibliografii pre deti aj dospelých.

Ľudová kultúra - pôvodná zástavba v obci bola z dreva a  nabíjanej hliny s plytkými základmi. V druhej polovici 19. storočia sa stavali domy z nepálenej tehly, prípadne kombinované z pálenou. Strechy boli z dreveného krovu pokryté slamou ešte do konca 2 svetovej vojny. Domy pozostávali z kuchyne, izby a komory, k nim boli pristavané maštale a chlievy.

dom

 

Ženský odev patril k topoľčianskemu variantu nitrianskeho kroja, silne mutoval s krojom tvrdomestkým, piešťanským. Základnou  súčasťou bol biely spodník. Vrchnú časť zakrývali široké plátenné rukávce so širokým golierom. V zápästí sa  sťahovali páskou z plátna. V robotné dni sa nosili rukávce bez výšivky, podobne ako mužské košele. Ženský spodník prekrývala platená sukňa – letnica, prednú časť spodného odevu prekrývala zástera – fertucha. Vydaté ženy nosili vyšívané čepce, na robotné dni jednoduché čepce. Na nohách nosili čižmy, neskôr topánky.

Nárečie v obci patrí k stredoslovenské nárečiu hornonitrianskeho typu. V Suchej doline mäkké ľ splynulo s l, preto s tu vyslovuje: lachkí, ludí… Aj napriek zániku ľ, nárečie charakterizuje mäkká výslovnosť vzhľadom na tvrdé nárečie susedného Považia. Istú výnimku tvoria slová ako it, dojit, slúžit, husi vykúpat….atď..  Zaujímavosťou je, že v niektorých prípadoch sa dvojhláska ie vyslovuje ako é: menšé, tenšé.. V dedinách Suchej doliny sa V často vyslovuje ako U:  speu, hneu, bratou, , ouce, polieuka dieuka. V niektorých prípadoch sa miesto L udržala výslovnosť OU: bou, mau, držau, ubeu… Charakteristická je výslovnosť ll, nn, ňň: millo/mydlo, sallo/sadlo, pallo/padlo, umyvallo/umývadlo, jella/jedla, molli sa / modli sa, chlanno/chladno, masso/mäso. Ďalším príkladom je napr. používanie slovesa byť ako sa , a nie spisovne ako sú: šecci sa rovnakí, šak sa le sprostí tí korheli.

Zaujímavosti slovnej zásoby Suchej doliny: čil/teraz, nišť/nič, gdoste/ kto chce, sňah, žito / pšenica, poutoapánky, melence, pajta …

Z rozhovorov: pomahaj panbo, panbo daj, hotťe si do huby sirových mellencov, ten brau mau hrube moc salla …